V jedno ráno sa stretli dvaja priatelia.
„Ahoj, Santo. Kam sa uberáš tak zamyslene?“
„Ahoj, Ašarat. Vieš, mám stretnutie, jedna známa má problémy, tak sa snažím pomôcť. Prežila rôzne traumy, ale myslím, že bude už v pohode. Ale ak sme sa už stretli, porozprávam ti jednu vec, čo sa jej stala.“
Opísal mi dej ako zo zlého filmu o matke, ktorá nechcela svoju dcéru a o ich určitom znovustretnutí.
Príbuzní dotyčnej, nazvime ju pani Anka, sa raz rozhodli túto starkú navštíviť, a urobiť jej doma poriadok. Ten zásah obsahoval vyhádzanie „vraj“ nepotrebných vecí, čo sa tam nachádzali - rôzne sošky, predmety, staré knihy, ako aj kompletné upratanie domčeka. Pani Anka sa po návrate domov z nemocnice strašne nahnevala a uistila príbuzenstvo o svojej nezabudnuteľnej zlosti na to, čo našla, či nenašla. Povedala veľmi presvedčivo, že sa každému odvďačí tak, že isto nezabudnú. Mnohí príbuzní to však brali len tak. „Stará sa naštvala. Nie aby bola rada, že má poriadok. No a tie haraburdy? No načo by jej to bolo? Veď ľudia už aj tak o nej kadečo hovorili a čo keď zomrie a nájdu u nej tie veci? Veď ju farár ani nepochová, keď sa to dozvie.“ Pani Anka sa však pobrať ešte neuvažovala a začala plniť svoj sľub. Svojej dcére zakúpila hrob a darovala jej ho s tým, aby ona sa o to už nemusela starať. Ďalší príbuzný mal škaredý úraz, ktorý nik nevedel vysvetliť.
A môj priateľ Santo pokračoval ešte dosť dlho v opise. No potom povedal:
„Tak a teraz si počul všetko. Viem proti tomu zasiahnuť, ale mám tu určitú väzbu a tak sa chcem opýtať, nešiel by si do toho?“
„Porozmýšľam a preverím si pár vecí. Ty sa opýtaj, kto má záujem a podľa toho poviem, čo mi k tomu bude treba a či idem do toho.“
Na druhý deň sme sa stretli. Pani súhlasila, že to bude robiť niekto, koho nepozná. Dohodli sme podmienky, finančné aj technické. Zahájil som prácu na ochranu a odvrátenie udalosti. Trvalo to sedemdesiat dva hodín. Po uvedenej dobe som situáciu sledoval ešte šesť mesiacov veľmi pravidelne v určitých časových intervaloch.
Prvá vec bola, že som sa veľmi podrobne zaujímal o to, kto to vlastne je. Veľmi pozorne som si prešiel miesto, ktoré mama vybrala dcére. Uviedol som svoje telo do zvláštneho režimu bytia aj nebytia. Musel som chodiť pomedzi ľudí, vnímať ich a pritom neustále pracovať. Môj mozog bol rozdelený na niekoľko častí a každá pracovala na inej frekvencii. Opticky to asi nezameriate, ale dá sa to. Pracoval som v režime fyzického bytia a vo svetoch paralel súčasne. Venoval som tomu mnoho energie. Ale stálo to zato.
V jednom momente sme sa stretli. Pani sa na mňa neupriamila, brala ma ako súčasť sveta, v ktorom sme boli. Veľmi intenzívne pracovala a hľadala pomoc. Požiadala o pomoc každého, koho poznala. V tomto svete, kam sa uchýlila, však platí niečo za niečo. A mala zmysel pre humor. Ona neponúkala svoju dušu, ako by ste si mysleli, ona ponúkala tých, ktorým sa chcela pomstiť. Bol som dosť prekvapený, že takýto obchod prijali títo, ktorí sa zamerajú vždy na toho, kto im niečo dlhuje. Po čase som však pochopil, že im nejde o ňu, ale ona má v sebe dedičstvo a to poukáže iným a touto cestou získajú viac. Proti mne stála elita sveta paralely démonov (takto ich nazývate).
Nemal som na výber. Sú určité pravidlá, ktoré či sa mi páčia či nie, musím dodržať. Ostatných, voči ktorým sa rozhodli zasiahnuť, som nemohol chrániť, pretože to by znamenalo miešať sa do vecí, ktoré sa ma netýkali. Viem, je to zvláštne, ale časom pochopíte.
Postavil som sa teda na zvyšný čas k osobe, ktorú som mal chrániť. Ten, čo prišiel, aby vykonal svoju prácu, veľmi zúril, keď ma tam našiel. Došlo k boju. Tento krát som vyhral. Bol to veľmi krutý boj a nerád takto činím. Aj to však patrí k tomu, ako žijem a prečo. Bojovali sme spolu asi tak tri pozemské hodiny. Potom to proste vzdal. Čosi zamrmral, že tento krát odchádza, ale raz sa vráti. Nechal som to bez povšimnutia. Načo dráždiť a urážať toho, kto odchádza... Prehra nie je potupa, je to stav. A keď je boj akokoľvek krutý medzi nami, na tých úrovniach je do určitej mieri čestný. Vážime si jeden druhého a aj porazený si zaslúži našu úctu a obdiv. A koniec-koncov, on bol vyslaný a ja požiadaný. A kvôli tomu došlo k stretu. Inak by sme na seba nenarazili a nebojovali proti sebe.
Keď som sa vrátil do tohto bytia, spravil som ešte ochranný amulet. Je to smiešne? Verte, že nie. Ony tie amulety, ak ich viete skutočne vyrobiť, účinkujú. Pani, ktorá sa stala klientkou, sa po čase cestou môjho priateľa Santa ešte aj poďakovala, čo sa stáva ozaj zriedkavo. Pani Anka dožíva svoj život v pokoji. Upustila od svojich zámerov a musela sa zmieriť s tým, že sa vybila len na ostatných.
Raz po čase som sa s ňou stretol. Navštívila ma (nie fyzicky) a skonštatovala, že sa moji učitelia musia v hrobe obracať za to, že pomáham ľuďom. Po zistení, kto v skutočnosti som sa chvíľu dívala a potom už len dodala: „Tak preto si to dokázal...“ S tým sa otočila a odišla. Čo sa týka ostatných, nebudem sa tu o nich rozpisovať. Nechcem, aby to vyzeralo ako lacný reklamný ťah.